Karate je pomerne mladý šport, ktorého vznik je pevne spätý s ostrovom Okinava. Za predchodcu moderného Karatedo môžeme považovať okinavský systém boja To-te (Tode, Toudi), ktorý sa názvom odvoláva na čínske systémy boja pochádzajúce z kláštora Šaolin.

Čínske korene.

Počiatky okinavského karate spájame s čínskym budhistickým kláštorom Šaolin, ktorý sa stal pravdepodobne najslávnejším budhistickým kláštorom v súčasnosti. Samotný kláštor sa nachádza v strede provincie Henan v horskej oblasti Dengfeng, na úpätí posvätného pohoria Song.

Pohorie Songshan má 36 vrcholov a tiahne sa od východu na západ v dĺžke 64 km. Delí sa na pohorie Taishi a Shaoshi (veľké a malé pohorie), pričom najvyšší vrchol má  výšku 1440 m.n.m. Názov kláštora Shaolin (Malý les) pravdepodobne odráža jeho polohu na úpätí Shaoshi  (少室; Shǎo Shì). Pohorie Song zaujímala popredné miesto medzi posvätnými horami ešte pred založením kláštora Šaolin.

Kláštor Šaolin založil v poslednej dekáde piateho storočia indický mních, ktorý je známy v čínskych prameňoch ako Batuo alebo Fotuo. Rozšírené je aj meno Bodhidharma alebo Daruma (jap.) Stal sa jeho prvým predstaveným pričom začal vyučovať Zen (Chan) budhizmus. Podľa čínskej legendy je zodpovedný za zavedenie fyzického tréningu mníchov v Šaolinskom kláštore, čo viedlo k vzniku šaolinského kung fu. Dodnes sa cvičí jeho 18 cvikov, ktorých úlohou je posilniť telo a ponaťahovať svaly a šľachy.

Kláštory Šaolin (Shaolin)

Postupom času vznikli aj ďalšie šaolinské kláštory najmä v južnej Číne. Tu sa však názov Šaolin vyslovoval ako Siu Lum. Celkovo vzniklo 8 šaolinských kláštorov :

• Henan Siu Lum (Dengfeng, provincia Henan)
• E´Mei Shan kláštor (pohorie E-mei, provincia S´-Čchuan)
• Wudang kláštor (pohorie Wudang, provincia Chu-Pej)
• Fuqing Siu Lum (Fuqing, provincia Fujian)
• Putian Siu Lum (Putian, provincia Fujian)
• Quanzhou Siu Lum (Quanzhou, provincia Fujian)
• Kuang-Tung Siu Lum (Kanton, provincia Kuang-Tung)
• Hua Shan Temple (pohorie Hua, provincia Shaanxi)

Šírenie šaolinského kung fu

V týchto kláštoroch sa cvičili rôzne štýly šaolinského kung fu, ktoré sa časom rozšírili aj mimo kláštory. Napriek tomu, že tieto štýly sa od seba vzájomne odlišujú, spájajú ich najmä na pohľad charakteristické pohyby ako bloky, údery a kopy. Popritom sú tieto štýly vyznačujú svojimi cvičebnými zostavami, prostredníctvom ktorých sú z učiteľa na žiaka odovzdávané vedomosti.

Postupom času sa šaolinské kung fu šírilo nielen po pevninskej Číne, ale aj na okolité ostrovy. Samozrejme pri šírení dochádzalo k zmiešavaniu štýlov a implementácii techník do iných pôvodných štýlov. Dnes už nie je zrejmé ako sa dostalo šaolinské kung fu na ostrov Okinava, ani či prišlo v pôvodnej podobe, každopádne dnešné karate obsahuje len malé množstvo foriem, ktoré dokážeme vystopovať i v čínskych štýloch. Vplyv šaolinského kung fu na okinavské tode bol taký veľký, že dodnes sa okinavské tode (karate) delí na smery shorin a shorei. Pojmy shorin a shorei predstavujú len okinavským dialektom poznačenú výslovnosť slov siu lum (šao lin).

Okinavské Te

I keď sa môžeme stretnúť s názorom, že na ostrove Okinava sa rozvíjala samostatne forma boja nazývaná ako Te či De (v preklade znamená ruka či ruky) podobnosť s čínskymi formami je tu neprehliadnuteľná. Mnohé okinavské kata sa odlišujú od ich čínskych príbuzných len v detailoch, iné naopak nesú už iba spoločný čínsky názov. Taktiež nemožno prehliadnuť fakt, že pred rokom 1936 sa táto okinavská forma boja nazývala Tode či Toudi, čo v preklade znamená Čínske ruky. Tento názov sa pravdepodobne odvoláva na pôvod techník, pričom túto teóriu podporuje aj veľké množstvo čínskych názvov vyučovaných kata. Poslednou indíciou napovedajúcou, že pôvod Karate leží v čínskom kempo je legendárna kniha Bubishi (čínsky názov je Wu Pei Chih), ktorú si na Okinave odovzdávajú už mnohé generácie majstrov.

Čínske Kempo a okinavské Tode

V súčasnosti môžeme vystopovať niekoľko spôsobov ako sa mohlo čínske kempo dostať na ostrov Okinava. V roku 1392 sa okinavský kráľ Satto a čínsky cisár Ming dohodli na platení tribútu. Týmto sa kráľovstvo Ryukyu stalo vazalom čínskeho cisárstva, čo prinieslo aj otvorenie dverí čínskej kultúre a Číne ako takej. Následne bolo čínskou vládnúcou dynastiou Ming presídlených na ostrov Okinava 36 čínskych rodín. Tieto rodiny sa usídlili v meste Naha a založili osadu Kumemura (jap. 久米村). Je nepochybné,že medzi týmito novousadlíkmi boli aj experti na čínske kempo (kung fu), ktorí sa časom podieľali na rozvoji okinavského tode. Odkaz týchto majstrov nájdeme v kata Kume Hakutsuru (久米白鶴).

V roku 1609 si kráľovstvo Ryukyu podrobil japonský klan Satsuma. Táto nadvláda trvala až do roku 1879, kedy okinavský kráľ Šó Tai (Sho Tai) abdikoval a ostrov Okinava sa stal súčasťou japonského cisárstva. Byť japonským vazalom znamenalo platiť pravidelné odvody. A tak aj roku 1762 vyplávala z Okinavy smerom do Japonska loď s darmi. Cieľom bolo mesto Satsuma, ktoré sa v súčasnosti nachádza v prefektúre Kagoshima.

Poznámky Ošima Hikki

Avšak nečakaný tajfún zapríčinil, že loď s darmi nakoniec doplávala až na ostrov Šikoku, do kniežactva Tosa, a zakotvila na pláži Oshima. Miestny konfuciánsky mních Tobe Ryoen poznačil tento incident do svojich záznamov a dodnes sú tieto poznámky známe ako Ošima Hikki. Okrem samotného pristátia poškodenej lode zdokumentoval tento mních aj rozhovor s pasažierom poškodenej lode. Okinavský úradník Pechin Shionja v ňom uviedol, že na vlastné oči na Okinave videl ukážku čínskeho Kempo. Dokonca podrobne popísal, akou technikou tento Číňan, porazil oveľa silnejších súperov. Túto techniku v súčasnosti poznáme pod názvom kani bassami. Shionja taktiež uviedol identitu toho Číňana. Volali ho Kusankun a na Okinavu priplával v roku 1756 aj so svojimi žiakmi a sapposhim dynastie Qing menom Quan Kui . Odkaz tohto čínskeho majstra Kempo leží v kata Kushanku 公相關.

Jestvuje viacero záznamov,že mnohí majstri po roku 1800 vycestovali do Číny za účelom štúdia bojových umení. Navštívili mestá ako Fu-čou (Fuzhou) či Šanghaj. Na Okinavu sa vrátili s čínskymi kata, ktoré sa postupne stali súčasťou okinavského Tode. Avšak prichádzali aj čínsky majstri na Okinavu a niektorí z nich sa nezmazateľne zapísali do histórie Tode. Nech tomu chcela náhoda, ako v príbehu o stroskotancovi, ktorý vyučoval kata Chinto alebo to bolo rozhodnutie utiecť pred čínskou kultúrnou revolúciou. Tak to bolo i v roku 1912 keď sa na Okinavu prisťahoval čínsky obchodník s čajom Wu Sien-kuej (Wu Xiangui, 1886-1940). Ten so sebou priniesol mnohé kata zo štýlu Bieleho žeriava, ktoré si našli svoje miesto medzi okinavskými majstrami Tode.

Okinava – ostrov bojových umení

Cvičenie bojových umení patrilo po mnoho storočí medzi charakteristické znaky obyvateľov Okinavy. Bojové umenia sa praktikovali už v kráľovskej rodine pod názvom Udunti (Palácové ruky). Nakoľko sa tento štýl boja učili iba vybraní ľudia, nie je v súčasnosti veľmi známi. Nositeľom tradície Palácových rúk je Seikichi Uehara.
Každá kráľovská rodina potrebovala svojich ochrankárov pričom šéfom týchto bodyguardov bol legendárny Sokon Matsumura. Taktiež rôzni štátni úradníci sa vzdelávali v oblasti bojových umení. Štúdium bojových umení patrilo do čínskeho systému vzdelávania štátnych úradníkov. Prirodzenú súčasť profesie tvoril výcvik bojových umení u strážcov poriadku. Prostý ľud zložený z rybárov a poľnohospodárov sa venoval štúdiu bojových umení až po práci. Na mori totiž vystrájali piráti a na pevnine zasa zbojníci.

Klan Satsuma si podrobuje Okinavu

Zdá sa, že bojovým umeniam sa na Okinave venoval takmer každý. Avšak aby sme plne pochopili s akým odhodlaním Okinavčania cvičili musíme pochopiť ich motiváciu. Okinava od roku 1392 patrila formálne Číne. S ňou mali uzatvorenú dohodu o platení daní, zavedený obchodný styk ako aj možnosť prestížneho štúdia v Číne pre mladých ľudí. Situácia sa skomplikovala v roku 1609 kedy na Okinavu vtrhol japonský klan Satsuma, ktorý si Okinavu podrobil vojensky i politicky. Okinavský kráľ bol donútený uznať zvrchovanosť Japonska a niesť následky za neposlušnosť. Okinavský ľud sa síce postavil na odpor japonskej invázii, ale japonskej vojenskej sile nakoniec i za cenu obetí podľahol. Toto podrobenie Okinavy nepridalo na dobrých vzťahoch a Japonci sa obávali ďalšieho odporu. Preto logicky oficiálne zakázali nosenie zbraní i výcvik bojových umení. Podľa hesla “zakázané najviac chutí” podnietil tento zákaz Okinavčanov o štúdium bojových umení ešte viac. Nenávisť voči Japoncom podnietila Okinavčanov trénovať po nociach, pod rúškom tmy, za zatvorenými oknami skrytí pred zvedavými susedmi.
Je neuveriteľné, že i na konci 19. storočia, po viac ako 250 rokoch sa chodilo stále trénovať pod rúškom noci. Počas pretrvávajúceho zákazu absolvoval nočné tréningy u majstra Azato aj Gichin Funakoshi (1868-1957).

To-te ako súčasť kultúry Okinavčanov

V 20. storočí predstavoval tréning bojových umení už súčasť kultúry Okinavčanov. Na Okinave vyrástlo mnoho skvelých bojovníkov, pričom mnohí z nich sa medzi sebou ani nepoznali osobne. Výuka prebiehala u majstra v domácnosti, väčšinou na záhrade, pričom počet žiakov nebol veľký. Rodičia vodili svoje deti k majstrom i keď sa v ich rodine cvičilo To-te. Vedeli, že tréning vyžaduje pevnú ruku a nie vždy mali srdce byť na svoju ratolesť prísny. Neišlo o vzťah na celý život. Nezriedka deti začali tréning u jednoho majstra, aby sa po niekoľkých rokoch presunuli k inému majstrovi. Výuka sa totiž líšila od majstra k majstrovi, rozdiely boli nielen vo vyučovaných kata, ale aj v bunkai či situačnom riešení boja.

Legendárny majster Choki Motobu (1870-1945) vydal v roku 1932 knihu Watashi no Karatejutsu. Tu v kapitole Majstri bojových umení a ich zručnosti chronologicky vymenováva viac ako 40 významných majstrov Tode či Kobudo, pričom mnohí z nich nie sú v súčasnosti vôbec známi. To dokazuje, že majstri v minulosti nemali veľký počet žiakov a nie vždy sa podarilo preniesť vedomosti z majstra na žiaka, aby sa bojové umenie majstra šírilo ďalej.

Vplyv Japonska na premenu bojových umení na Okinave

Na konci 19. stroročia prechádzala japonská spoločnosť prudkými spoločenskými zmenami. Poddannosť Japonsku nespočívala iba v platení daní, ale aj v brannej povinnosti mladých chlapcov. Majster Anko Itosu správne vytušil, že ak chce Okinava udržať krok s Japonskom, bude musieť vykonať mnohé zmeny aj v školstve.

Už okolo roku 1905 začal upravovať staré klasické kata do foriem vhodnejších pre deti. Jeho zámerom bolo skupinovo vyučovať okinavské Tode priamo na základných školách. Očakával, že takýmto spôsobom nielen vychová a pripraví mladých mužov na službu v armáde, ale aj zabezpečí prenos bojového dedičstva na ďalšie generácie. V roku 1908 spísal 10 pravidiel karate a poslal ich do Japonska na Ministerstvo školstva a Ministerstvo vojny. V nich vyzdvihol prínosy tréningu nielen na zdravie, ale aj na fyzický rozvoj a brannú schopnosť trénovaného jednotlivca. Japonci vyslali na Okinavu školského komisára, ktorí tento program nakoniec posvätil. A tak sa na okinavských základných školách mohlo oficiálne začať s tréningom karate.

Vznik Karate

Už v roku 1895 vznikla v Kyoto organizácia s názvom Dai Nippon Butoku Kai, ktorá s podporou vlády organizovala bojové umenia v Japonsku. V súčasnosti DNBK autorizuje a certifikuje osvedčenia o bojových umeniach v Kendo, Kenjutsu a disciplíne Kobudo, ktorá obsahuje Aikido, Aikijujutsu, Jiujutsu, Karatedo, Judo, Iaido, Iaijutsu, Jodo, Sojutsu, Kyudo a rôzne tradičné Kobudo a Kobujutsu.

Predstavenie Tote v Japonsku

I z tohto dôvodu boli v Japonsku vytvorené priaznivé podmienky pre rozvoj bojových umení. Tie sa učili na japonských univerzitách ako aj stredných školách. I z tohto dôvodu začali postupne odchádzať Okinavčania do Japonska. Žiak majstra Itosu, Gichin Funakoshi, odcestoval do Japonska v rokoch 1917 a 1922. Nasledoval ho ďalší žiak majstra Itosu, Kenwa Mabuni, ktorý vycestoval do Japonska v rokoch 1917 a 1928. V roku 1920 vycestovala aj okinavská legenda Choki Motobu, ktorý sa odsťahoval do Osaky, kde založil svoje Motobu dojo. V roku 1929 vycestoval aj Chojun Miyagi, ktorí navštívil niekoľko japonských univerzít.

Avšak šírenie okinavského Tode si vyžadovalo nielen napasovanie sa na podmienky japonskej Butokukai, ale aj jednotný postup okinavských majstrov voči japonským štruktúram. Preto v roku 1933 vznikla okinavská divízia Dai Nippon Butoku Kai. Avšak stále nebolo vyriešené pod akým názvom bude okinavské Tode vystupovať. Pojmy Tode, Toudi či Tote boli na Okinave známe, no preklad “Čínske ruky” nebol z politických dôvodov vhodný. Bolo nevyhnutné zjednotiť okinavských majstrov a dohodnúť sa na spoločnom postupe. Tejto úlohy sa zhostili miestne noviny Ryukyu Shimpo , ktoré zvolali na 25.októbra 1936 stretnutie okinavských majstrov.

To-te sa mení na Karate-Do

Výsledkom stretnutia majstrov bola dohoda, že namiesto používaných názvov Ti 手, To-te唐手” či Tote Jutsu 唐手術 , ktorých význam spočíval v odkaze na čínske bojové umenia sa ustanovil nový názov Karate-Do 空手道 s odkazom na cvičenie s prázdnymi rukami. Tento prvý krok bol nasledovaný ďalšími, medzi ktoré patrili:
– zavedenie formálnej štruktúry opaskov obsahujúcu stupne Kyu a Dan ako aj formálny titul Shihan (rozdelený na Renshi, Kyoshi, Hanshi)
– zavedenie formálnej uniformy (Gi alebo Dogi)
– registráciu škôl Ryu

Zavedením týchto pravidiel sa sformovalo mladé karate-do. Karate-Do bolo pripravené na šírenie po Japonsku a následne v športovej podobe do celého sveta. Vznikom karate-do postupne zanikalo okinavské Tote charakterizované technikami určenými na prežitie, ale aj svojou neformálnosťou a výukou v malých skupinách. Tradícia sa začala pomaly vytrácať a nastúpila doba diplomov, medailí a snaha získať čo najrýchlejšie najvyšší technický stupeň. Štúdium tradičných bunkai tak ako štúdium vitálnych bodov sa vytratilo zo sylabov. Našťastie nie nadobro.

Použitá literatúra

BURKINSHAW, Paul: The Fall of the Southern Shaolin Temple and Rise of the Ten Tigers of Canton. AuthorHouse, 2019. ISBN 9781728385204. 324 strán. Dostupné online na Google books.
HAINES, Bruce: Karate´s History & Traditions. Tuttle Publishing, 2011. ISBN 9781462901395. 224 strán. Dostupné online na Google books
MOTOBU, Choki: Watashi no Karatejutsu. My Art and Skill of Karate (Ryukyu Bugei Book 3) (p. 158). Andreas Quast. Kindle Edition. 2nd edition. ASIN B0847CWTWJ.
https://www.wikiwand.com/en/G%C5%8Dgen_Yamaguchi
https://www.dnbk.org/
YAMADA, :Master Chojun Miyagi at the meeting in 1936. Prístup 3.1.2021. Dostupné na http://yamada-san.blogspot.com/2008/02/meeting-of-okinawa-karate-do-masters-in.html
WILLIAMS, Johnpaul: Google Exclusive – Volume 2: Dōjō Auxiliary, Glossary & Terminology 道場の補助、用語集 と 辞書: GŌJŪ-RYŪ KARATE-DŌ Desk Reference 剛柔流空手道 机参照. Williams Johnpaul 2022. 215 strán. Dostupné na Google books.