Autor článku: Hanshi Patrick McCarthy
Preklad článku: Hanshi Martin Čulen

Ak zveličíme, môžeme povedať, že prostredníctvom obranných princípov, ktoré boli prenesené do kráľovstva Ryu kyu čínskymi úradníkmi Supuši /ale tiež sappoši, sakohoši/ obdobia Ming, mohlo byť uplatňované právo. Tento proces uplatnenia občianskeho práva bol realizovaný prostredníctvom triedy Okinavských vládnych úradníkov ktorá sa volala Pečin.
Išlo o obdobie od roku 1507, po tom, čo Okinawský král ŠoŠin zaviedol systém feudálnej podriadenosti. Dialo sa to všetko v neustále kultivovanom prostredí, ale i v brnení rituálov tajomnosti. Len neskôr bol tento proces postupne ovplyvňovaný bojovým etosom samurajov z rodu Satsuma. Okinawské bojové dedičstvo je teda a neustále sa meniaci mikrokozmos, ktorého vývoj je ešte doteraz záhadný. Prostredníctvom analýzy, ak sa nedá inak, snáď bude možné lepšie objasniť množstvo historických fenoménov týkajúcich sa bojových umení /budo/. Tento výskum by Vás mal priviesť k prehodnoteniu Vášho súčasného pohľadu na bojové dedičstvo. Dlhú dobu pred tým, ako šport a sily komercie vnútili tomuto fenoménu množstvo interpretácií, boli bojové disciplíny kráľovstva Ryukyu obmedzené len na triedu Pečin.

Kto to boli Pečin?

Boli to poddaní okinawského kráľa patriaci k strednej triede. Slúžili počas obdobia od r. 1509 do roku 1879. Zaviedol ju kráľ ŠoŠin, ktorý vytvoril štruktúru tried šľachty. Táto štruktúra pretrvala až do zrušenia kráľovstva. Príslušníci triedy Pečin boli zodpovední bez obmedzenia a v rôznych úrovniach okinawskej administratívy, za uplatňovanie občianskeho práva a k nemu prislúchajúcim záležitostiam.

Zabudnime na mýty

Doteraz nás nútili uveriť, že okinawský bojový odkaz je dielom poddanských skupín, pochádzajúcich z roľníckej triedy, ešte pred historickým obdobím Meidži. Popisovalo sa, ako roľníci, tyranizovaní svojimi pánmi v úsilí o zlomenie útlaku, sa zmocnili všemocnej bojovej tradície. Napriek svojím nekultivovaným schopnostiam “niekto” vyvinul princípy boja, pričom používal nástroje dennej potreby. Toto je bežná hypotéza. Roľníci, ktorí boli uzavretí v temnote strachu z represií, nielen objavili tento kultúrny fenomén, ale ho i dokázali odovzdávať ďalším generáciám, pričom ani ich vládnuca trieda nič netušila. Túto hypotézu podporuje len niť nepresných svedectiev. Nemôžeme ju podporiť váhou serióznych dôkazov. Nič menej roľníci boli označovaní nielen za autorov okinavských zbraní, ale aj bojových metód otvorených rúk. Hlbšie štúdie histórie kráľovstva Ryukyu nám však odhalia dôkazy, ktoré nám dávajú prijateľnejšie vysvetlenie.

Historické poznámky

V roku 1876 sa konala cesta k brehom veľkého Loo Čoo / Okinawy /. Správu uverejnil Basil Cherland po tom čo jeho loď zakotvila na ostrove Svätá Helena. Cisárovi Napoleonovi popisoval Okinawu ako bezbranné ostrovné kráľovstvo, v ktorom sa používala jazda. Výcvik vojakov zahrňoval útok, ústup, ale i ako si podrobiť protivníka bez zbrane. Bojovníci, známi pod menom Adži, slúžili miestnym náčelníkom. Ovládli medzi 7 až 15-tym storočím nášho letopočtu celé územie, až do času, keď silný Adži, Šo Hanši, /nar. 1372, vládol v rokoch 1421-1439/, druhý vládca prvej dynastie Šo, zjednotil tri bojujúce menšie kráľovstvá, a vytvoril jednotné kráľovstvo Ryukyu, s centralizovanou mocou. Bolo to v roku 1429.

V roku 1507, počas 30-ročnej vlády kráľa Šo Šin /1464-1477-1526/, tretieho vládcu dynastie Šo sa feudalizmus zmenil schválením „aktu trinástich rozdielov“ . Tento historicky dôležitý čin nám poskytuje vysvetlenie a umožňuje vysloviť teóriu rozvoja okinawských bojových tradícií ako alternatívnych prostriedkov uplatňovania občianskeho práva. V roku 1509 Šo Šin uzákonil štruktúru tried pre šľachtu. Šľachtici okrem iného museli nosiť „Kazanši“- spony do vlasov, v „Kataširo“ účese, a určil jej spôsob obliekania / podľa čínskeho vzoru /. Vložil zodpovednosť za uplatňovanie občianskeho práva do rúk triedy Pečin / objekty požívajúce zbrane /. Títo úradníci mali zamedziť domácemu násiliu. Vlastnili však len nevinne vyzerajúce zbrane, ktoré sa podobali alebo boli vyvinuté z nástrojov dennej potreby. Tým získalo kráľovstvo Ryukyu reputáciu krajiny bez zbraní. Pečin mali i zodpovednosť za obranu kráľa a udržiavanie mieru spolu s ostatnými podobnými záležitosťami v oblasti bezpečnosti. Kráľovstvo udržiavalo styky s kontinentálnou Čínou a analyzujúc čínske bojové metódy príslušníci triedy Pečin hľadali spôsoby, ako zvýšiť aplikáciu domácich fenoménov sebaobrany. Trieda Pečin sa delila na dve skupiny – Satunoši a Čikudon. Satunoši Pečin, boli príslušníci šľachty, Čikudon Pečin vyrástli z ľudu. Podľa Okinawského výskumného centra Univerzity Hosei sa tieto skupiny ďalej delili do ďalších podskupín podľa veku. Administratívne aspekty práva a poriadku riešili starší úradníci nazývaní „Okumiza“. Tento právny systém dostal názov „Hirodžó“. Pracovali v ňom tí, ktorí boli zodpovední za písomnosti, zvolávali sedenia súdu, spravovali väzenie, zatýkali previnilcov a zverejňovali uznesenia súdov.
Čiku Sodži Pečin alebo tak povediac „pouliční policajti“, uplatňovali právo na verejnosti, zatiaľ čo „šiki“ / kráľovská ochranka/ chránila kráľovský zámok a kráľa. Títo Pečin uplatňovali právo v oblasti bezpečnosti. Mali za úlohu fyzicky odstrašovať prípadných agresorov, ale nielen to. Študovali kaligrafiu, hudbu a politiku. Aby sme objasnili význam bojových tradícií triedy Pečin zameriame sa na životy dvoch najvýznamnejších: Šiohiru Pečina a Sakugawa čikudon Pečin Kangu.

Šiohira a Sakugawa Pečin

V roku 1762 okinawská loď „Wako“ plávajúca pod vlajkou Kráľovstva Rjú kjú sa odklonila v tajfúne od svojho pôvodného smeru do Satsumy, a pristála na na pláži Ošima ktorá bola v jurisdikcii Tosahan – čo je staré meno prefektúry Koči, na ostrove Šikoku. Záznamy svedectiev členov posádky a cestujúcich, ktoré sú uvedené v knihe konfuciánskeho učenca Tobe Ryoen, s názvom Ošima Hiki. V zväzku tri, počas dialógu s veliacim dôstojníkom lode Šiohirom Pečinom / bol to minister ktorý mal na starosti kráľovské dodávky ryže/, sa objavuje meno Číňana menom Kušankun, alebo Košokun. Bol všeobecne známy ako expert na kempo, alebo detailnejšie na kumiai-džutcu. Vie sa, že Kušanku cestoval so svojími žiakmi v roku 1756 do kráľovstva Ryukyú, pričom sprevádzal čínskeho vyslanca menom Guan Kui / Sappoši Guan Kui/. Šiohirov popis Kušankovej demonštrácie kumiai džutcu zanecháva veľa otázok. Aj keď Šiohirov popis je dosť obmedzený, je to najspoľahlivejšie svedectvo o čínskej bojovej tradícii na Okinawe. Nie je známe, či je Kušanku meno alebo funkcia. Je však bez akýchkoľvek pochýb, že Kušanku a jeho žiaci v skutočnosti dodali čínskym bojovým disciplínam ľudový výraz a zaslúžili sa o prenesenie svojho tajomstva do ľudovej tradície, ktorá sa zachovala vo folklóre.

Sakugawa Čikudon Pečin

Je osobitý prípad kráľovského úradníka Pečin. Sakugawa alebo „Todi“ Sakugawa, sa stal známym predovšetkým ako učitel Buši Sokona Matsumuru. V skutočnosti sa volal Teruya Kanga a narodil sa v dedine Tori, v oblasti Šuri. Sakugawa bol známy predovšetkým v kruhoch blízkych kráľovskému zámku v Šuri. Vďaka veľkému množstvu jeho hrdinských činov, ktoré vykonal ako bezpečnostný dôstojník ktorý sprevádzal obchodné lode vynikli jeho neobyčajné fyzické shopnosti a nezlomný duch. Ľudová tradícia hovorí, že bol povýšený do funkcie Čikudon Pečin, a bolo mu priznané meno Sakugawa.
Sakugawa študoval bojové systémy Fučou ale i Pekingské systémy a bojové tradície Satsuma. Mal veľký význam pre formovanie a smerovanie bojových disciplín v oblasti Šuri.

Vzťahy s ríšou stredu

Vzťahy Okinavy s Čínou boli symbiotické a impulzívne. Malá ostrovná ríša vďaka ním získala na význame. Skutočne, vďaka ním a komoditám obchodu, ktoré prúdili po hodvábnej ceste poskytli Okinave neuveriteľne prosperujúci obchod s Kóreou, Japonskom, Thajskom a juhovýchodnou Áziou. Medzi koncom 14. storočia a začiatkom 17. storočia sa stalo kráľovstvo Ryukyu známe ako prístav, kde prichádzalo k prekládke tovarov, že dostalo meno „ostrov pokladov“ . To sa potom stalo zdrojom závisti Japoncov, ktorí za vlády Toyotomi Hideyošiho najprv obmedzili medzinárodný obchod a neskôr za vlády Tokugavu Ieyasu ostrov úplne izolovali od vonkajšieho sveta. Nápis na zvone ktorý nájdeme v zámku v Šuri, ktorý je z roku 1485 hovorí: „Kráľovstvo Ryukyu je miesto mnohých krás v južnom oceáne. Sú tu zozbierané poklady troch krajín: Kóreje, veľkej Mingskej ríše a Japonska. Lode plávajúce medzi tisíckami krajín sú plné zázračných vecí ktoré možno vidieť na celom svete“. /preložené z výstavy vo vládnom múzeu Ryukyu, vzorka 69/.

I keď prvé kontakty Okinawy s Čínou boli v období Tang /618-907/, až pred rokom 1372, štyri roky pred vpádom Mongolov, počas vlády dynastie Ming /1368-1644/ poslal cisár Žu Yuan Žang prvých zvláštnych vyslancov do Čuzanu – najmocnejšieho Okinavského kráľovstva. V tom čase boli na Okinawe tri kráľovstvá, ktoré mali medzi sebou rivalské vzťahy. Keď pristálo posolstvo v Mikamoto /prístav Maki/, vládol v Čuzane kráľ Sato /1320-1350-1395/. Cisársky vyslanec načrtol Čínsku jednotnosť a všemocnosť, zvýraznil cenu ustanovenia pevných vzťahov, podporiac nového vládcu. Pre dynastiu Ming, ktorá sama seba považovala za centrum sveta vyzvala Čuzan aby sa stal jej kolóniou, ktorá bude platiť Číne tribút. Predtým sa Čuzan tešil síce obmedzeným ale výhodným obchodným stykom s Čínou. Kráľ Sato uznal závažnosť tejto príležitosti, a výzvu uvítal. Spolu s prvým Satovým tribútom cestoval do Číny i špeciálny Satov emisár, jeho brat Taiki. Tu boli vzťahy ratifikované. V roku 1392 bola vyslaná do Naha Kuninda / dedina Kume/ čínska misia, hovorí sa v histórii o tom ako o vyslaní 36 rodín. Toto je historicky dôležitý fakt a teraz sa považuje za prvotný systematický zdroj prenosu Čínskych bojových tradícií na Okinawu. Podieľajúc sa na politickom, výchovnom a profesijnom vplyve Učinaču / Okinavčania/, viac sofistikovaní Číňania mali hlboký vplyv na veľa aspektov života ostrovnej kultúry. Zoberúc do úvahy široký Čínsky kultúrny fenomén, bojové tradície mali zvláštnu cenu a rozvíjať ich bolo povinnosťou kráľovskej šľachty.

Konfucanizmus, taoizmus a budhizmus slúžili na hlboké ovplyvnenie náboženských predstáv v Učinaču. Množstvu Učinaču Ryugakusei / oficiálnych cudzích študentov/ bolo vyslaných do Číny aby dostali výchovu a výuku. Vykonali mnoho ciest po rôznych častiach Číny za cieľom dosiahnuť čo najväčšie vedomosti o ríši stredu a jej zázrakoch. Nebolo to nepodobné u japonským Kentoši /špeciálni cisársky vyslanci nesúci tribút na výmenu za kultúrne vedomosti/, ktorí podľa oficiálneho poverenia spolu s rozsiahlym sprievodom cestovali 16 krát po Číne / v rokoch 630-894/. Cesty vykonávali preto, aby získali nové poznatky a technológie, ktoré zlepšovali ich vlastnú kultúru. Učinaču ryugakusei tiež prinášali neoceniteľné vedomosti. I keď existujú niektoré doklady, otázkou zostáva aké a koľko čínskych bojových tradícií si našlo svoju cestu na Okinawu, počas fenoménu ryugakusei.

Sapoši

Najzákladnejší zdroj, prostredníctvom ktorého ostrovné kráľovstvo získalo najhlbší kultúrny vplyv boli Sapoši. Špeciálni vyslanci, Čínskych cisárov, Sapoši / často vyslovované Sapuši, alebo Sakuhoši/ cestovali mimo ríšu, dopravujúc dôležité depeše a vracajúci sa so správami o miestnej situácii. Na žiadosť kráľa boli vyslaní na Okinawu viac ako 20 krát počas 500 rokov, približne vždy pri nástupe nového Okinawského kráľa, od časov Bunei-O, teda od roku 1404. Vzácne zostali na Okinawe dlhšie ako 6 mesiacov sprevádzalo ich okolo 400 až 500 ľudí. Boli to špecialisti na niektoré povolania, obchodníci a odborníci na bezpečnosť. Toto je historicky dôležitý fakt, a vysvetľuje najpravdepodobnejšie ako sa dostali a neskôr boli rozvíjané čínske bojové tradície /Toudi/ na Okinawu. Poskytujú základný kameň vďaka ktorému prirodzene a nie filozoficky občiansky defenzívny fenomén nakoniec vyrástol. Učinati, alebo Okinawate po Japonsky,bol termín, ktorý sa používal na rozlíšenie domácich hybridných disciplín od tých ktoré boli odvodené od čínskych. Veríme, že tieto hybridné systémy boli rozvíjané v železnom rituále utajenosti, niekedy i po podrobení Okinawy Satsumami.
Nakoniec zmes týchto bojových metód poskytoval základ z ktorého sa vyvinulo na konci 19 storočia moderné hnutie karate.

Doteraz prežívajú svedectvá, o Sappoši, niekoľkých expertoch, obklopených množstvom tých členov triedy Pečin ktorí sa stali vplyvní prostredníctvom ich vedomostí. Z veľkej časti sú tieto svedectvá odovzdávané ďalším generáciám prostredníctvom ústneho podania, folklóru. Generácie obyvateľov kráľovstva Ryukyu sa tešili mieru a prosperite a Okinawa sa stala mikrokozmom, symbiotických vzťahov s ríšou stredu. Bola to éra veľkých sociálnych zmien a signifikantného kultúrneho rastu. Bola to ale i éra kedy bojové tradície neboli osvojované kvôli ich utilitárnej hodnote ale i pre ich morálne a duchovné hodnoty. Šaolinské občianske bojové disciplíny teda priaznivo obmedzili prirodzenú brutalitu bojových disciplín a priaznivo ovládli správanie jeho účastníkov. Štúdium bojových tradícií slúžilo na utváranie silného, zdravého tela, nezlomného ducha ale aj čestného charakteru.
Tieto občianske bojové disciplíny si osvojili najmä, ale nie výlučne mladí poddaní, z okolia kráľovského zámku v Šuri a z Čínskej komunity v Kume. Viac ako storočie prosperujúceho obchodu zvýšil kultúrnu diverzitu a priniesol veľkú prosperitu okinavskej spoločnosti bez konfliktov, s výnimkou intenzívneho obchodného stretu s Európanmi na juhovýchodných trhoch Ázie v roku 1511. Počas tohto obdobia sa Okinava tešila ére bez občianskych nepokojov. Teraz, pod drobnohľadom svojich rivalov, tento pokračujúci pokoj zároveň poslúžil na oslabenie všeobecnej schopnosti obranyschopnosti kráľovstva. A práve v tomto pokojnom období zaútočili na Ryukyu samuraji Satsuma a podrobili si ho. Toto podrobenie má pre rozvoj bojových systémov veľký historický význam. Vytvoril základný predpoklad, ktorý dal triede Pečin možnosť intenzívnejšie rozvíjať alternatívne spôsoby sebaobrany, napriek tomu že boli absolútne bez zbraní. Podobne ako u Japonských samurajov sa vytvoril systém utajovania bojových tradícií.

Finančné problémy Satsumov

Podporujúc, ale bez výsledku kampaň Toyotomi Hideyošiho proti Kórejskému poloostrovu, a neskôr odpor proti Tokougawovi Iezasu, vtiahol Shimazu Yoshihisa / 16 generácia vládcov kniežatstva Satsuma/ svojich poddaných do ekonomických problémov. S nestabilnými finančnými zdrojmi a narušenou morálkou svojich bojovníkov začal sa viac a viac obracať na kráľovstvo Ryukyu ako na jedinú cestu ako vyriešiť svoje finančné problémy a zároveň ako by ukľudnil šóguna. Pre Tokugawu to bol viac nástroj múdrej stratégie ako prostriedok dosiahnuť kontrolu nad zahraničným obchodom Okinawy a zredukovať zlovestnú silu Satsumov. Šógun Tokugawa Ieyasu prikázal vodcovi 18 generácie Satsumovského klanu, Šimazovi Iehisa, aby zaútočil na Okinawu a okupoval ju. Stalo sa to vo februári 1609. Kampaň proti Okinawe popisuje A.L. Sadler vo svojej knihe „tvorca moderného kráľovstva Japonska- život Iayasu“ /Tuttle 1978/. Armáda 1500 najzúrivejších samurajov /niektoré zdroje uvádzajú dvojnásobok/, pričom polovica bola ozbrojená zámkovými puškami „teppo“ vedených Kabayamom Hisatakom, zavŕšilo dobytie Okinawy obsadením hradu Šuri. Bolo to na konci mája a zajala kráľa Šo Nei.
Kampaň proti Okinawe začali obsadením ostrovov Amamiošima, Kagaigajima a Tokunojima. Satsumova flotila pristála v okinawskom prístave Unten ktorý je vedľa ostrova Yagi. Podľa zápiskov kráľovského poddaného Kiyan, bolo zničených a ukradnutých veľa cenností. Straty útočníkov činili 300 bojovníkov, a straty Učinaču, Okinavčanov, sú neznáme. Nová éra Okinawy ktorá sa dostala pod Japonské područie začala. Kráľa Šo Nei Japonci slávnostne odviezli do Kyota a Eda /Tokyo/ potom ho opäť vrátili v roku 1611 do kráľovstva Ryukyu. Kráľ Šo Nei musel súhlasiť s tým že bezpodmienečne prijme cudziu nadvládu. Z kráľovstva Ryukyu sa stal bábkový štát Japoncov. Je pravdepodobné, že sa to stalo bez vedomia čínskej vlády / dynastie Ming/. Učinaču boli prinútení držať tieto dohody so Satsumami v tajnosti, inak sa vystavovali represiám. Nemáme oficiálny záznam, či Učinaču spravili nejaký kompromis v tejto dohode, alebo či mali zámer to urobiť alebo nie. Keďže Satsumovia neustále vyčerpávali bohatstvo ostrovného kráľovstva, neúroda ktorá prišla po vpáde spôsobila hlad, zvýšilo sa ekonomické utrpenie Okinavy. Vďaka Nagunimu Sokan, ktorý zaviedol pestovanie „kanšo“ /sladkých zemiakov/, sa však populácia Okinawy približne zdvojnásobila počas nasledujúceho storočia. Nárast populácie z 100 000 na 170 000 obyvateľov, fenomén „kanšo“ a podriadenosť Satsumom spôsobil významné zmeny v kultúrnom a ekonomickom vývoji Okinawy.

Počas vlády kráľa ŠoKei O, v roku 1724, okinavská ekonomika nedokázala viac plniť svoje povinnosti voči prebujnenej hornej vrstve spoločnosti. Museli byť prijaté opatrenia na reorganizáciu jej monetárnych zdrojov. Touto úlohou bol poverený Sanšikan Saion. Následne bolo prepustené množstvo rodín triedy Pečin / rodín,triedy Čikudon, to znamená zamestnancov, ktorí pracovali za mzdu, nie šlachticov/ zo štátnych služieb. Títo sa presťahovali, alebo boli presťahovaní do rôznych častí kráľovstva a začali sa zaoberať remeslami, rybárstvom, farmárstvom alebo obchodom. Táto skutočnosť je historicky dokázateľná a poskytuje racionálne vysvetlenie ako sa dostali bojové tradície z okolia kráľovského zámku v Šuri na vidiek, do vonkajších častí archipelágu. Ale zároveň to vysvetľuje vznik teórie o rolníckom pôvode okinawských bojových tradícií.
V roku 1874 popísala Čína medzinárodnú dohodu, ktorou sa zrieka nárokov na kráľovstvo Ryukyu. V roku 1875 kráľ Šo Tai O, posledný okinawský kráľ poslal do ríše stredu posledný tribút s posolstvom, ktoré uzavrelo viac ako 500 rokov komerčných stykov Okinawy s Čínou. Japonská kontrola nad Okinawou, ktorá sa diala prostredníctvom klanu rodu Satsuma trvala približne 300 rokov do roku 1879, keď posledný okinawský kráľ Šo Tai O abdikoval a ostrovy sa stali oficiálne časťou Japonského cisárstva. Je dokázané, že počas 270 ročnej vojenskej okupácie odišli niektorí členovia triedy Pečin študovať Džigen Ryu- bojovú tradíciu rodu Satsuma. Tento bojový systém ovplyvnil vývoj domácich, okinawských tradícií.
Okrem tradície Bo Džutcu, Sakugawu Čikudona Pečina Kangu, Cuken Čikudon Pečina Kuru /1776-1882/ a odkazu „Buši“ Sokona Matsumuru / 1809-1900 / a neskôr získajúc Džigen Menkyo / certifikát zručnosti / od Idžuin Yašičira, neexistuje najmenší dôkaz, ktorý by podporil, alebo vyvrátil túto teóriu. Provokatívna pasáž ktorá sa objavuje v zväzku 8, v kapitole o histórii karate /strana 51/, encyklopedickej série nazvanej „Nihon Budo Taikei“/ v Japončine/ poskytuje zaujímavé spojenie Japonska s bojovými tradíciami kráľovstva Ryukyu. Pasáž popisuje ako príslušník druhej generácie majstrov Džigen Ryu, hlavný majster Togo Bizen No Kami Šigekata /1602-1659/ bol poverený šľachticom Šimazu, aby učil princípy sebaobrany roľníkov, remeselníkov, kupcov a sedliakov. Malo to byť kvôli obrane pred inváziou. Táto pasáž tiež odkazuje na Hidejošiho kampaň v Kóreji, a v pasáži o boji o Sekigaharu, kedy tiež vykonali mocný záber prvej bojovej línie použijúc tajný spôsob obrany svojej domoviny. Zamaskovaná v miestnych folklórnych tancoch sa bojová tradícia stala známa ako Džigen Ryu Bo Odori, ktoré používali Džo, čo je 90 centimetrová palica, proti meču, Rokušaku Bo- 180 cm palica proti kopiji, spolu s oddelenými disciplínami, používajúcimi „eiku“/veslo/, kama /kosáky/, flautu šakuhači, a ostatné nástroje rozličnej veľkosti a tvarov. Tento fenomén jasne ilustruje ako bojové princípy prirodzene používali nástroje dennej potreby a tak sa dostali do ľudovej tradície. Bolo to nie nepodobné vývoju v Okinawskom občianskom bojovom dedičstve približne jedno storočie predtým.

Keď sme sa pýtali Togo Šigemazu, ktorý je vrchný majster 11 generácie Džigen Ryu z Japonskej medzinárodnej Budo univerzity na toto kultúrne dedičstvo, odpovedal príslovím že: „ je bez pochyby, že Džigen Ryu je spojené s Okinawskými domácimi bojovými tradíciami avšak doteraz zostáva otázkou, čo ovplyvnilo čo!“ Džigen Ryu je sofistikovaná agresívna metóda boja, vyvinutá Togo Bizen No Kami Čui 1563-1643/. Mal reputáciu divokého bojovníka a Džigen Ryu sa stalo najpoužívanejšou metódou Satsumovských samurajov z Kjúšú počas 16 storočia. Niečo treba mať na zreteli, že približne pred sto rokmi bolo súkromné vlastníctvo a zhromažďovanie mečov, a ostatných vojnových zbraní, vždy na Japonskej pevnine pod dozorom, Šo Šin O počas 30-tich rokov svojej vlády ratifikoval akt kráľovstva Ryukyu. Stopäťdesiat rokov pred Tokugawom Ieyasu /Japonský prvý šógun/ vždy prinútil svojich daimyov /feudálni páni/ aby prišli do Eda /Tokya/, Šo Šin O prikázal svojim Adži, / miestni náčelníci/ aby sa stiahli so svojich pevností a usídlili sa v blízkosti zámku v Šuri, preto, aby bola posilnená kontrola nad nimi. Nakoniec storočie pred tým, ako Edo-Kasatsu /policajt z Tokugawovho obdobia, 1603-1868/ ustanovil občiansku kontrolu používania rokušaku-bo / 180 cm palica/ a džutte / železný obušok, trieda Pečin z Ryukyu už rozvíjala vlastné tajné metódy sebaobrany používajúce domáce nástroje denného použitia.

Záver

Je veľa dôkazov na to, že ostrovná kultúra Okinawy bola vždy hlboko ovplyvňovaná prostredníctvom stykov s ríšou stredu a ostatnými kultúrami vrátane Japonska. ŠoŠinov edikt zakazujúci súkromné vlastníctvo a zhromažďovanie mečov, po unifikácii troch rivalských kráľovstiev a vytvorení centralizovanej vlády umožnil objavenie alternatívnych spôsobov sebaobrany a uplatňovanie občianskeho práva. Styky s ríšou stredu bezpochyby poskytli prostriedky, prostredníctvom ktorých uplatnili svoje ambície. Neskôr, keď boli skutočne odzbrojení centrálnou vládou Ryukyu, následne po podrobení Okinawy v roku 1609, spolu s občianskymi bojovými tradíciami boli prijaté nové spôsoby a tie boli ďalej rozvíjané úradníkmi triedy Pečin.
Radikálne ovplyvnené politickou transformáciou a potom postupne ovplyvnené bojovým étosom samurajov Satsuma /Džigen ryu/ boli okinawské domáce bojové tradície, ktoré boli podobné Čínskym a Japonským bojovým umeniam, tiež skryté v rituálnej tajomnosti. Tento závoj tajomnosti zmizol nakoniec krátko po zrušení kráľovstva Ryukyu v roku 1879. Potom počas obdobia Meidži, /1868-1912/ zvyšky tohto hlavného prúdu bojových tradícií /Toudi a Okinawa–te/, slúžili ako základ podľa ktorého hnutie venujúce sa oživujúcim štúdiám odkrylo tento cenný kultúrny fenomén. Dnes japonské bojové tradície, karate ktoré sa praktizuje ako šport a rekreácia, je v mnohých ohľadoch mikrokozmos, reprezentujúci okinawský občiansky bojový odkaz. Ak hodnotíme tieto svedectvá, nemôžeme považovať teóriu roľníckej triedy z obdobia pred Meidži, ktorá je doteraz chybne uznávaná, za prijateľnú.

Mijagi Čódžun, /1888-1953/ – zakladateľ tradície Godžu ryu karate, v svojej knihe „Náčrt karate-do“ píše že bez ohľadu na to kde a kedy sa kempo prvý krát objavilo, je bez pochýb, že vyrástlo zo starých čias spolu s ľudstvom, vyplývajúce z ľudskej animozity, v kontakte s ľudskou prirodzenosťou. Spomeňme si na duchovnú substanciu, prostredníctvom ktorej táto stará občianska bojová tradícia prvý krát zmenila hranice všeobecnej brutality a vyrástla do dôležitosti, prešetrujúc vyzývavé presvedčenie Tedžunsoku. Uekata, z okinawského okrsku Nago, ktorý bol v 17 storočí oficiálny stupeň nad triedou Pečin, nám dáva odkaz, ktorý slúži na pripomienku našej morálnej povinnosti, a tých princípov, na ktorých spočívajú bojové tradície. „…nezáleží ako vyniknete v bojových tradíciách a učeneckých snahách, nič nie je viac dôležité ako vaše správanie a vaša ľudskosť v každodennom živote.“

Tento článok je uverejnený s láskavým súhlasom Patricka McCarthyho.

Preklad tohto článku zabezpečil MUDr. Čulen.

Obidvom pánom v mene KarateWeb.sk / SpiritoftheKata.com veľmi ďakujeme.