Film Posledný Samuraj s hviezdnym obsadením (Tom Cruise, Ken Watanabe či krásna Koyuki) pritiahol veľkú pozornosť nielen samotným výpravným spracovaním filmu, ale predovšetkým skvelým príbehom založeným na historických udalostiach feudálneho Japonska. Mnohých sa pýtajú, či postava vodcu povstania samurajov bola skutočná a príbeh vykreslený na základe historických udalostí alebo ide iba o ďalší skvelý hollywoodsky scenár.
Jednou z hlavných postáv je poručík Nathan Algren (Tom Cruise), ktorého historickú prítomnosť sa mi nepodarili potvrdiť. Zrejme v tomto príbehu ide o umelo vytvorenú postavu. Naproti tomu, postava vodcu povstania menom Katsumoto, ktorú stvárnil Ken Watanabe, ma svoj základ v skutočnom samurajskom bojovníkovi menom Saigo Takamori 西鄕 隆盛 (1828-1877).
Saigo Takamori (1828-1877) sa narodil ako syn samuraja nižšej triedy. Po vojenskom a náboženskom tréningu, začal v južnej časti ostrova Kyushu slúžiť miestnemu daimyo menom Shimazu Nariakira (1809-1858), ktorý patril do klanu Satsuma. Po smrti svojho pána, upadol Saigo Takamori do hanby, odcestoval na vzdialený ostrov, kde sa neúspešne pokúsil vziať si život. Neskôr sa mu podarilo stať sa opäť členom armády nového daimyu. Možno práve preto, že v tom čase vynikal nad ostatnými svojou výškou (180 cm). Traduje, že mal mohutnú postavu s veľkou hlavou a krkom sťa medveď.
Trieda samurajov
Trieda samurajov má hlboké historické korene a jej pôvod sa začal formovať niekedy v 10.- 11. storočí. Toto obdobie bolo poznačené najmä rodovými bojmi o moc. Od konca 12. storočia, kedy prevzal moc rod Minamoto, sa zmenil i doterajší vojenský systém. Rod Minamoto nezosadil cisára, ale ani nevrátil moc do rúk cisárskeho dvora. Zaviedli titul vojenského zmocnenca cisára – šogun, pričom vznikol aj šogunát. Týmto prišlo k zdvojeniu štruktúry politickej moci. K tomu sa pridali vpády Mongolov z Kórey. Koncom 13. storočia bol už vytvorený ideál bojovníka, ktorý mal ovládať nielen vojenské umenie (bu), ale i písmo a umenie vlády (bun). Aby mali často vojnu vedúci daimyo (kniežatá) túto triedu pod kontrolou, pobývali samuraji na zámkoch. Ešte pred reformou panovníka menom Toyotomi Hideyoshi (1537-1598) vlastnila totiž trieda samurajov polia a len v čase vojny boli povolaní do armády. Po reforme bola trieda samurajov vydržiavaná vďaka ryžovému zdaneniu, kedy nižšie triedy ako roľníci, remeselníci a obchodníci, v podstate vydržiavali stav samurajov. Stav bol pre človeka daný narodením a prechod do druhého stavu bol prakticky nemožný. Samuraji požívali viacero výhod, medzi ktoré patrilo napr. nosenie zbrane, či právo zabiť človeka ktorý samuraja urazil. Svojím spôsobom predstavovali zákon a moc v krajine. Samotné zásady správania boli definované v kódexe Bushido, kde hlavnú úlohu zohrávala najmä lojalita k svojmu pánovi a presvedčenie, že čestná smrť je lepšia ako život v hanbe. V roku 1500 sa Japonsko nachádzalo v najvyššom bode decentralizácie, kedy moc nemal ani cisársky dvor ani šogunát, pričom v krajine sa nachádzalo viac než 250 bojujúcich kniežacích kráľovstiev (daimyo). Po vládcovi Hideyoshi nastúpil Tokugawa Ieyasu (1543-1616), ktorý upokojil a zjednotil krajinu a nastolil shogunát Tokugawa, ktorý trval až do roku 1868. Toto obdobie trvalo 265 rokov a bolo obdobím mieru a stability. Vtedy tvorila trieda samurajov približne 7-10% populácie a v čase mieru vykonávali rozličné verejné posty. Napriek tomu bola trieda samurajov nečinnou triedou, ktorá žila na úkor triedy farmárov, remeselníkov a obchodníkov.
Napriek tomu sa tokugawský shogunát dostal do nepriaznivej situácie, kedy na jednej strane bol tlačený západnými mocnosťami k otvoreniu krajiny a prístavov a na druhej strane procisárskymi hlasmi hlásajúcimi vyhnanie barbarov. Nielen preto sa Japonsko dostalo v roku 1858 do siete nepriaznivých medzinárodných zmluvných vzťahov.
Obnovenie cisára
V januári 1868 pochodovali najmä silné južné klany (Satsuma, Choschu a Tosa) smerom na Kyoto, aby obsadili cisársky palác a zvrhli Tokugawský shogunát. Mali v pláne obnoviť moc cisára, ktorý bol v tom čase len figúrkou. Toto sa im nakoniec podarilo i keď k politickej centralizácii hneď neprišlo. Začiatkom roku 1868 nastúpil k moci mladý cisársky princ Mutsuhito (1852-1912), ktorému v tom čase bolo iba 15 rokov. Ten si za svoje cisárske meno vybral meno Meiji, čo v preklade znamená Osvietený vodca. Nastalo obdobie nazývané Meiji. Poslednou bodkou za vládou Tokugawského shogunátu bolo premiestnenie mladého cisára z Kyota do Tokya. Dňa 15. mája 1868 bol starý Tokugawský shogunát zvrhnutý v krvavej bitke u Ueno, kedy bolo 2000 mužov tokugawského shogunátu porazených vďaka vedeniu 41 ročného Saigo Takamoriho.
Napriek tomu, že cisár nezískal žiadnu veľkú moc, stal sa vlajkovou loďou nového Japonska, ktoré týmto vstúpilo do éry Meiji. Výkon moci bol prerozdelený na niekoľko málo šľachticov a samurajov z južných provincií klanu Satsuma a Choshu zastúpené samurajmi Saigo Takamorim a Okubo Toshimichim, ktorý sa nazývali oligarchami. Títo odlúčili mladého cisára od vonkajšieho vplyvu ako aj od ľudí. Všetky dokumenty, ktoré podpísal boli predstavované na verejnosti ako cisárova vôľa. Až neskôr získal cisár trocha slobody a mohol spolu s úradníkmi cestovať po krajine, no to bolo až v čase, kedy bola vláda Meiji už silne zakorenená a krajina ovplyvnená nacionalizmom. V krajine panovalo heslo :“ Cti cisára a vyžeň barbarov“. Začal sa čas reforiem vo všetkých oblastiach japonskej spoločnosti. Japonsko sa začalo premieňať z feudálnej krajiny na moderný štát po vzoru západných modelov. Motorom týchto reforiem bol Okubo Toshimichi. On a Saigo Takamori pochádzali z klanu Satsuma a na začiatku boli blízkymi priateľmi. Okubo Toshimichi bol takisto syn samuraja nižšej triedy.
Reformy sa ale dotkli aj strednej triedy, vtedajších samurajov ako aj miestnych aristokratov. V roku 1869 boli prijaté petície, ktoré premenovali daimyo (kniežatá) na guvernérov. V roku 1871 boli predstavené reformy rušiace stav samurajov, pričom v januári 1872 Japonsko po vzoru západných krajín vytvorilo armádu zloženú z brancov. Základy budovania novej národnej armády položil Omuro Masujiro a Yamagato Aritomo z Choshu. Saigo Takamori spočiatku podporoval reformy, ale keď stratil výhody svojho postavenia, dostal sa so svojím konzervatívnym myslením do konfliktu, kedy stála na jednej strane oddanosť k cisárovi a jeho krajine a na druhej strane k jeho vlastnej triede. Ďalším jablkom sváru bolo napadnutie Kórey, pričom Takamori bol zástancom rýchleho vpádu. Toto sa ale nepáčilo Meiji, ktorí sa obávali zásahu Západu a tak sa invázia do Kórey nekonala. Postupom času sa situácia napriek tomu aj tak vyhrotila a výsledkom bola v rokoch 1894-1895 Sino-Japonská vojna.
Povstanie klanu Satsuma v roku 1877
Napriek tomu, že mnohí zo samurajov našli využitie v novej Meiji vláde, nová armáda sa im javila ako nie veľmi príťažlivá, a tak do nej nevstúpili. Samuraji nestratili len svoje výsady a výhody, ale predovšetkým zdroj obživy. A keďže pre nich nebola nová armáda dostatočne atraktívna mnohí stratili možnosť udržovať seba a svoje rodiny. Preto začali vypukať miestne výtržnosti proti vláde Meiji, tak ako napr. v provincii Saga, na ostrove Kyushu roku 1874. Samozrejme, že vláda toto netolerovala a tzv. nezávislých pánov nová armáda potlačila silou. V roku 1876 bolo zakázané nosenie mečov s výnimkou slávnostných udalostí. Toto rozhodnutie pobúrilo väčšinu samurajov. Saigo Takamori rezignoval z vládneho postu a vrátil sa naspäť do mesta Kagoshima. Tu sa stretol s mnohými nespokojnými samurajmi, ktorý v ňom videli svojho nového vodcu. Mesto Kagoshima sa stalo miestom agitácie a politickej i regionálnej sily. Vyvrcholilo to tým, že v roku 1876 boli napadnuté vládne sklady strelila a zbraní.
Samuraji videli v Saigo Takamorim svojho nového vodcu rebelov. Ten toto poslanie spočiatku odmietal, no neskôr túto úlohu nakoniec prijal. Zorganizoval skupinu 25 000 mužov, ktorá sa neustále rozrastala o nových samurajov. Saigo Takamori mal plán zaútočiť s touto armádou rebelov na cisársku pevnosť hrad Kumamoto vzdialený približne 110 km vzdušnou čiarou. Toto sa neskôr zrejme ukázalo ako jeho veľká chyba. Vládne jednotky mali dostatok času na zmobilizovanie sa a presun na juh Japonska. Samotný cisár podpísal listinu prikazujúcu potlačenie tohto povstania. Obliehanie hradu Kumamoto sa skončilo po 54 dňoch pričom vládna armáda porazila rebelov a začala ich tlačiť späť na juh smerom k mestu Kagoshima.
Posledná bitka
Po nespočetných bojoch a šarvátkach bol Saigo Takamori zatlačený až do kopcov Shiroyama neďaleko hradu Kagoshima. Z početnej armády mu zostalo už len okolo 300 samurajov. Boli bez jedla, vyčerpaní, bez munície a v početnej nevýhode. Pršalo už niekoľko dní, a ich zastarané delá sa týmto stali nepoužiteľné. Teraz už vedeli, že nemajú najmenšiu šancu na víťazstvo. Jediná šanca na záchranu života bolo vzdať sa. Preto cisár poslal list, v ktorom ich vyzýval aby sa vzdali. No čestná smrť bola pre nich lepšia ako život v hanbe. Preto 24. septembra 1877 spustila japonská armáda delostreleckú paľbu. Boj pravdepodobne neprebiehal na blízku vzdialenosť, no nedostatok historických dokumentov toto nepotvrdzuje ani nevylučuje. Po boji boli nájdené telá vodcov povstania s useknutou hlavou. Spáchali tradičný samurajský spôsob odobratia si života na bojisku nazývaný ako Seppuka, kedy sa nedostáva času na obradný spôsob odobratia si vlastného života.
Saigo Takamori – národný hrdina ?
Saigo Takamori bol ctený obyčajnými ľuďmi ako hrdina, pričom takto uctievaný zostal až dodnes, najmä na juhu Japonska. Jeho sochu nájdete ako v centrálnom kagoshimskom parku tak i v parku Ueni v Tokyu. Niekoľko rokov po jeho smrti, v roku 1889, mu udelila vláda Meiji najvyššie vyznamenanie, čo dotvorilo jeho obraz hrdinu. Stal sa príkladom nesebeckej oddanosti a národného idealizmu.
Film – mýty a fikcie
Film predstavuje kapitána Algrena, ktorý prišiel zo Západu aby vycvičil vojenské jednotky Meiji, Algren ale prejde na stranu samurajov, za ktorých aj nakoniec bojuje. V skutočnosti nie je podložený žiadny prípad, že by nejaký západniar bojoval v samurajských radoch. Napriek tomu je dokázané, že Japonsko budovalo armádu na brancoch po vzoru Francúzska a Pruska, nakoľko niekoľko predstaviteľov reforiem zažilo v Európe Francúzsko-pruskú vojnu (1870-1871). Američania neboli v žiadnom vzťahu k vznikajúcej japonskej armáde.
V roku 1971 vyšiel oznam, v ktorom vláda odporúčala, ale neprikazovala, všetkým vo verejných službách a ľuďom s vyšším postavením aby chodili ošatení v západnom odeve a nenosili vrkoč.
Ďalší mýtus je ten, že samuraji bojovali len mečmi, lukmi a šípmi , pričom nepoužívali strelné zbrane, akoby nenávideli pokrok. Historické zdroje poukazujú na to, že strelné zbrane boli v Japonsku predstavené už v 16. storočí pričom ich hodnota pre vedenie vojen bola rýchlo rozpoznaná. Strelné zbrane preto neboli v roku 1877 pre samurajov žiadnou novinkou. Rebeli boli vybavení taktiež strelnými zbraňami, no ich kadencia bola približne 1 rana za minútu. Naproti tomu vládne vojská disponovali zbraňami s kadenciou až 6 rán za minútu.
Okinawa
V čase reforiem Meiji už patrila Okinava Japonsku. Nosil sa tu tradičný odev, muži nosili vrkoč a mnohí majstri Karate patrili do triedy daimyo (kniežatá) či do triedy podobnej. Reformy prirodzene doľahli i na Okinavu, kde ako udáva Gichin Funakoshi (1868-1957), sa o týchto reformách živo diskutovalo. Obyvatelia sa delili na dve skupiny. Privilegované stavy boli proti reformám, zatiaľ čo prostý ľud tieto reformy podporoval.
Majster Funakoshi, syn samuraja, vo svojej autobiografii popisuje, že keď chcel nastúpiť na lekársku fakultu museli byť študenti odetí podľa západného štýlu a zbavení tradičného vrkoča. Napriek tomu, že majster Funakoshi nebol prijatý na fakultu, začal pracovať na Okinave ako učiteľ. Avšak ešte pred nástupom do tejto práce mu bolo nariadené zbaviť sa hustého drdolu. Potom čo sa zbavil svojho drdolu a prijal učiteľskú uniformu, zožal doma otcov veľký hnev. Jeho matka sa s ním prestala baviť a dokonca odišla k rodičom.
Japonsko na prelome 19. a 20. storočia prechádzalo veľkými zmenami, ktoré sa dotkli každého človeka, prostého či kniežaťa, v každej oblasti života. Napriek tomu, že zmeny ovplyvnili celú spoločnosť, udržalo si Japonsko vysoký morálny kredit a hodnoty, ku ktorým sa dnes s obdivom obracia mnoho ľudí zo všetkých kútov sveta. Na tom má nemalú zásluhu i posledný samuraj – Saigo Takamori.
Použitá literatúra :
M.Collcutt, M.Jansen, I.Kumakura : Svět Japonska, Knižní klub, 1997
Gičin Funakoshi : Karatedo – Má životní cesta, Naše vojsko 1994
www.artelino.com/articles/saigo-takamori.asp
http://en.wikipedia.org/wiki/Takamori_Saigo
http://www.jref.com/glossary/saigo_takamori.shtml
